Prvé snahy o demokratizáciu v Československu

Nádej zomiera posledná.

Milí čitatelia,

cieľom môjho blogu je stručne ale plnohodnotne vás oboznámiť s osobou Alexandra Dubčeka, jeho životom a politickou kariérou. Osobnosť Alexandra Dubčeka som si vybrala ako tému pre moju ročníkovú prácu. Dôvodom výberu bol fakt, že ma veľmi oslovil spôsob jeho politického vystupovania, riešenia problémov, komunikácie, ako aj jeho obrovský záujem o bežných ľudí. Informácie o Alexandrovi Dubčekovi som získavala z knižných a internetových zdrojov, z dokumentárnych filmov, ktoré boli odvysielané pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia, ako aj z rozhovorov s pánom profesorom PhDr. Ivanom Laluhom, CSc. a súčasnou starostkou obce Uhrovec, pani Ing. Zuzanou Máčekovou.

Alexander Dubček patrí k slovenským velikánom našich moderných dejín 20. storočia. Zanechal po sebe sen o „socializme s ľudskou tvárou“, ktorý spájal s demokraciou, humanizmom, slobodou a sociálnou spravodlivosťou. Jeho meno sa stalo v roku 1968 symbolom nádeje pre lepší život pre obyvateľov vtedajšieho Československa.

Politické názory na Alexandra Dubčeka sa líšia podľa toho, či ho hodnotia jeho odporcovia alebo prívrženci. Tí, ktorí neuznávajú jeho úlohu a pôsobenie hovoria, že bol priemerným politikom a pokúšal sa reformovať nereformovateľné. Niektorým na jeho odsúdenie stačí fakt, že bol komunistom. Ja sa ale pýtam: „Prečo hneď škatuľkovať ľudí? Prečo majú ľudia predsudky a tendenciu opovrhnúť niekým bez toho, aby poznali ďalšie skutočnosti?“ Podľa môjho názoru predtým ako sa budeme vyjadrovať k akejkoľvek téme alebo osobnosti, mali by sme si o nej preštudovať čo najviac informácií z rôznych zdrojov.

Nesúhlasím s tým, že sa A. Dubček pokúšal reformovať nereformovateľné. Už v 60. rokoch minulého storočia sa pokúsil o zavedenie demokracie v našej krajine. Jeho plánované reformy mohli priniesť veľký posun v demokratizácii vtedajšieho socializmu v Československu. Jeho priaznivci o ňom hovoria ako o humanistovi a demokratovi, vyzdvihujú jeho pozitívny vzťah k ľuďom, jeho schopnosť počúvať názory iných a jeho sociálne cítenie. Aj napriek niektorým kritickým vyjadreniam mal medzi ľuďmi, politikmi a odbornou verejnosťou vysokú mieru popularity vďaka hodnotám, ktoré zastával. Veril v človeka, v jeho dobro, veril, že aj v politike sa dá dobro realizovať. Hovoril o rovnosti ľudí v podobe rovnosti práv a povinností, o rovnosti ľudí pred zákonom, čo je podmienkou dobrého života v demokratických politických systémoch. K ľuďom vždy hovoril pravdivo a úprimne, čo oni vycítili, a preto mu verili a išli za ním. Mnohí politici, občania, a aj jeho priatelia si naňho spomínajú ako na jednoduchého, skromného, štedrého a úprimného človeka so širokým úsmevom a s veľkou schopnosťou komunikovať s ľuďmi. Myšlienky sociálnej spravodlivosti a humanizmu spájal s ideou socializmu, ale „socializmu s ľudskou tvárou“.

Keď sa pozrieme späť do detstva A. Dubčeka, moja prvá otázka znie: „Viete čo majú Alexander Dubček a Ľudovít Štúr spoločné?“ Obidvaja patrili k významných osobnostiam našich dejín a obidvaja bojovali za pokrok a lepší život Slovákov. Novou zaujímavosťou bol pre mňa fakt, že sa obidvaja narodili v tom istom dome v dedinke Uhrovec, Ľ. Štúr v roku 1815 a A. Dubček v roku 1921. Bola to náhoda? Osud? Aj sám A. Dubček v tom videl akúsi symboliku. V súčasnosti v ich rodnom dome majú zriadenú pamätnú izbu.

Keď mal A. Dubček 3 a pol roka, jeho rodina odišla s družstvom Interhelpo na pomoc revolučnému Rusku. Tu Alexander Dubček strávil prevažnú časť svojho detstva. Naučil sa výborne po rusky, čo neskôr využil aj vo svojej politickej kariére. Na Slovensko sa vrátil, ako sedemnásťročný, v roku 1938.

Schyľovalo sa k druhej svetovej vojne, počas ktorej A. Dubček vstúpil do ilegálnej komunistickej strany a zapojil sa do protifašistického odboja, do ktorého bola zapojená celá jeho rodina. S bratom Júliusom sa zúčastnili bojov v  Slovenskom národnom povstaní, kde Július padol. V roku 1945 sa oženil s priateľkou z detstva Annou Borsekovou a usadili sa v Trenčíne. Narodili sa im traja synovia Pavol, Peter a Milan.

V nasledujúcej časti môjho blogu vám priblížim A. Dubčeka v jeho politickej kariére.    

Od roku 1949 začal pôsobiť v Komunistickej strane Slovenska, v ktorej prešiel rôznymi politickými funkciami. V roku 1955 odišiel na trojročné štúdium do Moskvy na Vysokú školu politickú. Tento pobyt zohrával veľkú úlohu v jeho ďalšom politickom smerovaní. V období jeho štúdia v Moskve bol prezidentom Sovietskeho zväzu Nikita Sergejevič Chruščov, pod vedením ktorého sa politická aj spoločenská situácia v Rusku uvoľňovala. Boli odsúdené Stalinove praktiky, ktoré A. Dubčeka šokovali až ohromovali. Predstavy, že by popravy ľudí mohli byť zinscenované štátom boli neuveriteľné. Táto skúsenosť mala veľký vplyv na Alexandra Dubčeka a priviedla ho k reformnej – demokratizačnej politike, ktorú začal po návrate z Moskvy presadzovať aj v Československu. Naďalej však veril v socializmus a hľadal spôsoby jeho zlepšovania.

V roku 1963 sa Alexander Dubček stal prvým tajomníkom ÚV KSS. V tejto funkcii pôsobil 5 rokov a toto obdobie nazývané „Slovenské predjarie“ znamenalo  veľmi veľa. Uvoľňovala sa politická aj spoločenská situácia na Slovensku, pri rokovaniach v Prahe hrdo hájil záujmy Slovákov. Neustále hovoril o potrebe prehlbovania právomocí slovenských národných orgánov, zdôrazňoval potrebu federalizácie krajiny. Jeho politická kariéra napredovala. Začiatkom januára 1968 sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ a zároveň aj najobľúbenejším politikom v krajine. Bol prvým Slovákom v celej histórii KSČ v tejto funkcii. V tomto období vrcholí jeho reformné úsilie, jeho snaha dať politike „ľudskú tvár“ – spraviť z nej službu občanovi. S vedcami a reformnými spolupracovníkmi vypracovali Akčný program KSČ, ktorým chceli reformovať vtedajší socializmus na „socializmus s ľudskou tvárou“. Išlo o najvýznamnejší dokument tzv. „Pražskej jari“ nazývanej aj ako „Československá jar“. Medzi najdôležitejšie body programu patrili: sloboda tlače, slobodné voľby, sloboda pohybu – možnosť vycestovať do zahraničia (aj na Západ), federalizácia republiky – rovnosť medzi Českom a Slovenskom, sloboda vierovyznania, podpora malého a stredného podnikania, rozvoj vedy, techniky, vzdelávania, kultúry a zahraničnej politiky. Akčný program bol schválený na prelome marca a apríla 1968.

Všetky snahy A. Dubčeka o demokratizáciu Československa a s ňou spojené plánované reformy boli pozastavené vstupom vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa 20. augusta 1968. Počas okupácie boli A. Dubček a jeho najbližší spolupracovníci zatknutí a prevezení do Moskvy, kde od nich žiadali okamžité zastavenie všetkých reforiem v Československu. Hovorili o tzv. „Československom víruse“, ktorý bolo potrebné zastaviť. Moskovské rozhovory boli veľmi náročné, Alexander Dubček stále prízvukoval, že nebol žiadny dôvod na vojenský zásah v našej krajine. Žiadna kontrarevolúcia sa u nás nepripravovala. V Moskve bola podpísaná dohoda o posilnení socializmu sovietskeho typu, pozastavení Dubčekových reforiem, tzv. Moskovský protokol, ktorý Dubček dlho odmietal podpísať. Pod vplyvom narastajúceho tlaku ho nakoniec podpísal. Keď som sa pýtala pána profesora PhDr. Ivana Laluhu, CSc. prečo A. Dubček protokol podpísal, odpovedal nasledovne: „Ťažko túto situáciu prežíval a protokol podpísal pod tlakom hrozby, že ak ho nepodpíše, tak bude v Československu nastolená okupačná vojenská správa. To by znamenalo boj, procesy, streľbu a koniec všetkým nádejam. Tak to podpísal.“

Čo sa začalo diať potom? Sovietska okupačná armáda stále ostávala na našom území a spolupracovala s protireformnými konzervatívcami, ktorí postupne získavali prevahu. Ich cieľom bolo zbaviť sa A. Dubčeka v politike. Vtedajší prezident ZSSR Brežnev tiež túžil po jeho odchode  z vedenia komunistickej strany. Vedel, že pokiaľ bude A. Dubček vo vedení strany, s radikálnou politickou zmenou v Československu počítať nemôže. Brežnevovi sa ho okupáciou nepodarilo zvrhnúť z vedenia KSČ, preto potreboval zmeniť taktiku. Naďalej ho ponechal vo vedení KSČ, no nútil ho k realizácii nepopulárnych opatrení, aby sa sám zdiskreditoval v očiach verejnosti. Dubčekove postavenie v politike sa postupne oslabovalo. Častokrát rozmýšľal nad ukončením svojej politickej kariéry, ale snažil sa vydržať čo najdlhšie. Vedel, že svojím odchodom by len urýchlil nástup tvrdej normalizačnej politiky spred roka 1968. Keď sa dozvedel, že je naplánovaný presun ďalších vojsk do Československa, rozhodol sa v apríli 1969 rezignovať z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Obával sa, že by príchod vojsk mohol u nás vyvolať veľké nepokoje a tomu chcel zabrániť.

Vo vysokej politike však naďalej zostal. Bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia, čo jeho odporcom veľmi vyhovovalo. Mnohí z vás sa určite pýtajú: „Prečo im to vyhovovalo?“ K tomu existuje jednoduché vysvetlenie. Tým, že bol predsedom Federálneho zhromaždenia niesol spoluzodpovednosť za každé jedno rozhodnutie, ktoré sa v krajine prijalo, podpísalo. Na prvé výročie okupácie, 21. augustra 1969, sa konali v Československu demonštrácie proti režimu. V tomto čase Dubček ako predseda FZ podpísal tzv. obuškový zákon, ktorý umožňoval tvrdo zasiahnuť proti demonštrujúcim ľuďom v uliciach. Toto bol moment, ktorým sa ho podarilo v očiach verejnosti zdiskreditovať. Podpisom tohto zákona šokoval ľudí, ktorí ho podporovali. Aj keď on sám za tento zákon nezahlasoval a bol proti nemu, zákon bol väčšinou poslancov schválený. On, ako predseda FZ, ho však MUSEL podpísať, išlo len o formálny úkon. Hneď si však uvedomil, že tak spraviť nemal, no bolo už neskoro, zákon bol oficiálne podpísaný. Celý život ľutoval, že v momente kedy bol obuškový zákon prijatý a mal ho podpísať nepovedal, že odchádza z funkcie predsedu FZ.

Kvôli spomínanému podpisu ho jeho odporcovia kritizujú, no treba si uvedomiť, že aj Alexander Dubček bol iba človek a ľudia robia aj chyby. A. Dubček sa vo svojich pamätiach k osudnému podpisu vyjadril nasledovne: „Dnes viem, že som mal odmietnuť ho podpísať. Bola to však hektická, nervózna chvíľa. Bol som tam úplne osamotený a ani som nedomyslel všetky následky. Nikdy to však neprestanem ľutovať.“ (Dubček, 1993, s. 258) Oceňujem na A. Dubčekovi, že si svoje chyby plne uvedomoval a dokázal ich aj verejne priznať. Nie každý politik má tú silu.

V septembri 1969, vo veku 49 rokov, bol pozbavený funkcie predsedu FZ a tým bola ukončená jeho politická kariéra. Jeho pádom sa začalo obdobie „normalizácie“ pomerov v Československu. K moci sa dostalo vedenie KSČ na čele s Gustávom Husákom, ktoré podporovalo znovuzavedenie Brežnevovského typu socializmu. Reformní komunisti boli zo strany vylúčení. Počas normalizácie, ktorá trvala dvadsať rokov, až do roku 1989, žil A. Dubček ako väzeň na slobode. Bol považovaný za nepriateľa režimu. Nepretržite bol prenasledovaný a monitorovaný aj s celou jeho rodinou Štátnou bezpečnosťou.

V novembri 1989 sa A. Dubček opäť vracia na politickú scénu. Na manifestáciách v Bratislave a v Prahe vystúpil so svojím verejným prejavom po dvadsiatich rokoch. Počas týchto demonštrácií dav vykrikoval „Dubček na hrad!”. Mnohí si ho želali vidieť na pozícii nového prezidenta Československa. V zahraničnej tlači sa v súvislosti s udalosťami v Československu písalo ako o „Nežnej revolúcii“. Nežná revolúcia pre Alexandra Dubčeka znamenala „druhú jar”. Verejnosť ho opäť v politike prijala s nadšením. V decembri 1989 sa opäť stal, po dvadsiatich rokoch, predsedom Federálneho zhromaždenia ČSSR. Pod jeho vedením boli prijaté zákony, ktoré obnovili demokraciu, náboženskú slobodu, slobodu podnikania, slobodu tlače, právo zhromažďovania a zrušenie cenzúry. Aj po dvadsiatich rokoch opäť prinášal pozitívny prínos do politiky spojený so snahou nastoliť demokratické pomery v krajine.

Alexander Dubček ani počas svojho pôsobenia vo „vysokej politike“ nezabúdal na svoju rodnú obec. Potvrdila to aj pani starostka Ing. Zuzana Máčeková so slovami: „Alexander Dubček navštevoval Uhrovec často, a to najmä v období, keď už na miestnom cintoríne odpočívali jeho rodičia a brat. Návštevy rodiska mali aj pracovný charakter, zaujímal sa o problémy prostých ľudí, obce, nachádzal tu možnosť besedovať s občanmi o dopade svojej politiky a čerpal poznatky, ktoré využil pri riešení aktuálnych problémov.“ Zaujímal ma názor pani starostky, vďaka čomu mal podľa nej Alexander Dubček takú veľkú popularitu medzi bežnými občanmi. Odpovedala nasledovne: „Alexander Dubček bol mimoriadne komunikatívny. Ľahko a bezprostredne nadväzoval kontakty a vzbudzoval dôveru. Rozhovory so spoluobčanmi, to bol jeho „kyslík“, ktorý mu dodával energiu a aktivitu, orientáciu i podnety. Bol človekom nádeje a vízie. Verejnosť vníma A. Dubčeka ako občianskeho politika, resp. politika, pre ktorého bol prioritou občan a jeho potreby. Tak si naňho spomínajú nielen spolupracovníci a priatelia, ale aj bežní občania. V pamäti občanov zostal ako slušný človek, ktorý sa zaujímal o politiku v prospech občanov a spoločnosti.“

Dňa 1.9. 1992 došlo k vážnej autonehode Alexandra Dubčeka na diaľnici medzi Bratislavou a Prahou neďaleko Humpolca. Podrobil sa viacerým operáciám, no napriek tomu 7. novembra 1992 zomrel. Pochovaný je v bratislavskom Slávičom údolí. Táto tragická autonehoda dodnes vyvoláva pochybnosti, či bola dostatočne vyšetrená. Prečo vodič služobného BMW odmietol vypovedať? Prečo bolo služobné auto za krátku dobu zošrotované a nebolo poslané na podrobnú expertízu do Mníchova? Odpovede na uvedené, ako aj mnohé iné otázky sa však už, bohužiaľ, nikdy nedozvieme. Táto tragédia predčasne ukončila opätovnú politickú kariéru A. Dubčeka. Jeho priaznivci a priatelia dodnes organizujú prednášky, odborné semináre a besedy o jeho živote s cieľom priblížiť ho verejnosti ako politika hodnôt.

Alexander Dubček má môj obdiv za to, že mal odvahu vzoprieť sa vtedajšiemu režimu, bojovať za práva a lepší život všetkých ľudí v našej krajine. Nemyslím si, že bol naivným politikom, práve naopak, som presvedčená, že bol veľmi odhodlaným, ľudským, čestným a skromným politikom, ktorý dokázal ľudí spájať a nie rozdeľovať, ako to vidíme u mnohých politikov dnes.

Verím, že ste si čítanie môjho blogu užili, prehĺbili svoje vedomosti a poznatky o Alexandrovi Dubčekovi, dozvedeli sa o jeho živote a politickej kariére niečo nové a že bol môj článok pre vás prínosný. Mojim cieľom bolo vám poskytnúť celistvú predstavu o živote a pôsobení Alexandra Dubčeka ako človeka a politika. Názor na to, či by sa mu za iných okolností podaril zrealizovať jeho sen o socializme s ľudskou tvárou nechám na vás, čitateľov.

Zdroje:

Rozhovor s pánom profesorom PhDr. Ivanom Laluhom, CSc.

Rozhovor s pani starostkou obce Uhrovec, Ing. Zuzanou Máčekovou

DUBČEK, A. 1993. Z pamätí. Nádej zomiera posledná. Bratislava : Národná obroda, a.s. Práca, spol. s.r.o.. 1993. s. 294. ISBN 80-7094-279-7.

LALUHA, I. K profilu osobnosti Alexandra Dubčeka. In LALUHA, I. et al. Alexander Dubček jeho doba a súčasnosť. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2014.  s. 8-23. ISBN 978-80-224-1414-2.